Beh – Cesta hrdinov SNP za 12 dní / 700 km z Dukly do Bratislavy

Beh – Cesta hrdinov SNP za 12 dní / 700 km z Dukly do Bratislavy

Pozriem sa na svoje zápästie, na ktorom mám slnkom potetovaný remienok z GPS hodiniek – len nostalgická spomienka na posledné dni. Natieram si nohy od tŕňov a vyčnievajúcich koreňov slovenských hôr, členky a kolená konskou masťou v nádeji, že bolesť ustúpi. Pchám do seba vitamíny a jem všetko, čo mám doma, keďže som o 3 kg ľahšia. Včera som po 12 „bežeckých“ dňoch absolvoval 700 km beh hrdinov SNP z Dukly do Bratislavy.

Rozhodnutie zabehnúť 700 km ultra trať bolo viac-menej spontánne. Keďže som mal nejednu nevyužitú dovolenku a môj vzdialený sen zabehnúť si niekedy E1 potrebuje prípravu, tak som sa v rámci miestnych možností rozhodol zabehnúť 700 km z Cesty hrdinov SNP (ktorá je súčasťou E8 ) z Dukly do Bratislavy s menšími úpravami kvôli „bežeckej“. Bežal som 12 dní a celá cesta trvala 14 dní (dva dni som odpočíval). Po troch bežeckých dňoch z Dukly do Gelnice som mal 1 deň prestávku a po ďalších troch bežeckých dňoch (Gelnica – Donovaly) som mal ďalší deň prestávku. Potom som sa vybral do Bratislavy na 6 dní ochutnávky. Denne som bežal 9-10 hodín, na nohách som bol s prestávkami asi 12 hodín a skončil som o šiestej večer. 6,5 dňa z 12 som mal dieťa, 6 dní ma sprevádzala snúbenica a posledný deň so mnou bežal brat.

Školenie spočívalo najmä v poctivom plánovaní a troche tréningu. Nemal som žiadnu fyzickú podporu a všetko som si niesol na vlastnom chrbte. Každý detail si vyžadoval pozornosť, špeciálne ubytovanie, vytvorenie itinerára, naplánovanie denného cieľa s primeraným prevýšením, rozmiestnenie zásob vody, oboznámenie sa s rozmiestnením prameňov po celej ceste z Dukly do Bratislavy, zistenie možností správneho teplého jedla a rozmiestnenia obchodov, veľmi dôležité technické vybavenie, ako sú hlavne GPS mapy, GPS hodinky, GoPro, mp3 prehrávač, správne oblečenie a v neposlednom rade baliaci systém.

Spätne, keď si spomeniem na celý beh z Dukly do Bratislavy, je mi to jedno. V hlave mi stále znie známe slovenské a zároveň ultra trailové príslovie „kto sa bojí, nech nejde do lesa“, ale zároveň si veľmi dobre pamätám, ako som sa počas tohto 700 km behu cítil. Bola to výzva. Nevedel som, či to zvládnem. To sa nedá vedieť dopredu. Bol som odhodlaný dať do toho všetko. Ale keď telo vypovie poslušnosť, vyvrtnem si členok, dostanem zápal šliach, odíde mi koleno, pošmyknem sa a niečo si nešťastnou náhodou zlomím, alebo sa nedohodnem s medveďom či jeleňom, ktorý má ruju… pri behu Cestou hrdinov SNP je veľa premenných a výsledok bol neistý.

Koho nezaujíma príbeh a hľadá skôr fakty, môže nasledujúcu časť preskočiť a prejsť na koniec tohto článku, kde rozoberám technické informácie. Dúfam, že všetkým ostatným sa bude páčiť to, čo bude nasledovať. Po preštudovaní mapy a obvolaní ubytovacích zariadení som sa rozhodol, že svoju bežeckú trasu hrdinov SNP rozdelím do nasledujúcich bežeckých dní:

Deň 1: Dukla – Bardejov (69.1km / 2273m);

Deň 2: Bardejov – Prešov (50.4km / 1550m);

Deň 3: Prešov – Gelnica (56.7km / 2230m);

Deň 4: Gelnica – Dedinky (57.6km / 2426m)

Deň 5: Villages – Ramža (58.4km / 3230m)

Deň 6: Ramža – Donovaly (61.7km / 3006m)

Deň 7: Donovaly – Krahule (50.9km / 2607m)

Deň 8: Krahule – Fačkovské sedlo (57.4km / 2139m)

Deň 9: Fačkovské sedlo – Trenč. Teplice (54.2km / 2434m)

Deň 10: Trenč. Teplice – Veľká Javorina (59.7km / 2217m)

Deň 11: Veľká Javorina – Smolenice (62.8km / 1702m)

Deň 12: Smolenice – Bratislava Rača (58.3km / 1906m)

Papier vydrží veľa, ako sa hovorí…

Denná rutina cesty hrdinov SNP – beh

Deň som mal rozdelený na rannú rutinu, dennú rutinu, večernú rutinu a veľa krásnych chvíľ medzi nimi. Takmer každý deň som bol v inom pohorí; iné lesy, iné hory, iný prízvuk, iné miestne pivá, iné počasie, iné výšky, iné výzvy. Ak sa chcete pokúsiť o beh z Dukly do Bratislavy, musíte mať hlavne odhodlanie každý deň dosiahnuť vytýčený cieľ a operatívne riešiť všetky ťažkosti na ceste. Počnúc zraneniami, jedlom, vodou, navigáciou, dažďom, nezregenerovaným telom, teplotou či vlastne zimou, denne mokrými teniskami ráno a večer, oblečením atď.

Ranná rutina

Budík o 05:00. Rýchle raňajky (ak bolo čo jesť – t. j. ak som nechcel jesť Corny / Mila alebo niečo podobné, musel som si večer predtým kúpiť raňajky v obchode / reštaurácii a ráno ich zjesť studené. Stále lepšie ako nič). Umyť si zuby, naplniť camelbag a 2x 0,5 fľaše (z toho min. 1 jonťák + chia, 60 ml fľaše od RedBullu mi dobre poslúžili na jonťá), obliecť sa (tričko, trojštvrťová bežecké nohavice z Lidlu za 6 éčok) – ), nákrčník od Štefánika ultra, čiapka Salomon, poriadne zbaliť všetku výbavu a zvyšné oblečenie, zapnúť GPS na hodinkách Suunto a mobile a vyraziť za svitania o 06:00.

Denná rutina

Plánovanie prestávky, najmä obeda okolo 12:00 až 13:00, denná trasa, rozloženie síl. Každý deň bol v tomto iný. Väčšinou som vedel, kde budem obedovať, ale na niektorých miestach (dediny/farmy) som len dúfal, že tam bude nejaká chata/reštaurácia/obchod. Aspoň jedno dobré jedlo denne som potreboval zjesť, inak moja výkonnosť citeľne klesala. Mal som na pamäti, že dobrá hydratácia zvyšuje výkonnosť, takže všade, kde sa dalo, som si dal aspoň 1 pivo/kofolu, podľa chuti. Ak to bolo možné, tak aj polievku.

GPS mapu (telefón s Androidom s aplikáciou Maps Hiking SK a Locus Free ) som mal hneď po ruke, a akonáhle som si nebol istý, vytiahol som ju. Nemal som čas hrať sa na hrdinu a hľadať cestu, tie kilometre každý deň sú neúprosné, a tak som potreboval čo najviac minimalizovať predlžovanie trasy. Každých 10-15 km som niečo zjedol (ak som nezabudol), banán, ak som mal, čokoládu, Corny, Mila alebo nakoniec mi veľmi chutili Snickers. Keď som mal chuť na niečo slané, dal som si sušené mäso alebo arašidy (ľahké, slané a telo je z toho trochu nasýtené).

Večerná rutina

Pozostávala z nájdenia vopred dohodnutého ubytovania (penzión / hostel / útulňa), nájdenia večere a zároveň zabezpečenia raňajok, či už kúpou niečoho v obchode, dohodou s chalupárom, že mi prinesie tanier s nutelou / džemom / maslom na izbu, alebo balením jedla v reštaurácii / penzióne. Každý večer som si musel nabiť mobil, hodinky, GoPro, mp3 prehrávač, ak som ich v ten deň používal. Vyprať tričko, ponožky a spodnú bielizeň. Najlepšou časťou dňa, okrem večere, bola teplá sprcha a dobrý spánok.

Deň po dni na 700 km dlhom behu

(1. deň) Príjemne ma prekvapila kvalita značenej a hlavne vybudovanej Cesty hrdinov SNP v blízkosti Duklianskeho priesmyku vo Východných Karpatoch. Kopce tu nie sú veľmi vysoké, ale lesy sú staré a cítiť tu divočinu. Z Polonín vedie vlastne priama linka za divočinou. Každú chvíľu očakávam medveďa alebo zatúlaného zubra… Prechádzame Údolím smrti, kde sú tanky, zákopy, delá a iné zbrane z obdobia II. svetovej vojny . Spomienky na 70 tis. mŕtvych z roku 1944 na týchto miestach vo mne vyvolávajú silné pocity.

Jemne prší. Vo Svidníku (26,5 km) hľadáme reštauráciu. Žalúdky si pýtajú niečo teplé. Energiu ešte máme, motiváciu tiež. Pokračujeme ďalej. V najbližšej dedine asi 14 km hľadáme krčmu. Prekvapivo dobiehame skôr, ako sa krčma otvorí. Našťastie zázračne prichádza krčmár a dáva nám miestne pivo, šošovicu a slané hranolky. Soľ treba pridávať priebežne, aby sme sa vyhli kŕčom. Do Bardejova dorazíme po zotmení. V Kauflande si kupujeme raňajky a hľadáme náš penzión. Rýchla večera v neďalekej reštaurácii, nabíjanie telefónov, umývanie vecí a odchod do postele.

(2. deň) Bardejov vyzerá ako veľmi pekné mesto… možno nabudúce, ráno sa ponáhľame. Výstup na Žobrák v pohorí Čergov bol veľmi nepríjemný. Roje múch na nás útočili minimálne 2 hodiny. Štyri som zabil na jeden záťah. O to viac nás to motivovalo k behu. Na chate v sedle Čergov sme šťastne „prežili“ rýchlu búrku a potom sme bežali mokrým lesom po hrebeni na jarmok do obce Terňa. Organizátori nás prekvapujúco požiadali, aby sme boli nestrannými porotcami súťaže miestnych kysnutých koláčov. Áno, boli dobré. Potom už len cez kopec do Prešova.

(3. deň) Cesta z Prešova do Gelnice nás viedla cez menšie kopce a dedinky. Asfalt sa nám tento deň nevyhol. Na obed sme si dali croissanty so šunkou na autobusovej zastávke v malej dedinke. Potom okolo priehrady Ružín do Kojšova (kadiaľ vedie aj Východniarska 100) , kde sme niekoľko hodín prechádzali kopcami priamo v protismere motocyklistov súťažiacich na ISDE. Nebolo to príjemné. Jeden deň som mal povinnú prestávku v Gelnici a potom ďalej.

(4. deň) Očakával som dlhý deň bez pitnej vody. Išiel som tak rýchlo, ako som len mohol, čo bolo v skutočnosti veľmi pomalé kvôli rozsiahlej kalamite. Stromy boli napadané jeden cez druhý, cesta zahádzaná bordelom, značka neexistovala. Modlil som sa, aby som si neprebodol tenisky o ostré polámané konáre a aby som sa, žiaľ, nešmykol. Nohy mi krvácali od tŕňov, predieral som sa cez kríky, vysokú trávu, tŕnistý porast, ostré konáre, ale hrôza. Po 30 km som prešiel prvou dedinou dňa a kúpil si suchý obed (rožky so šunkou, tuniakom a plechovkou radlera). Aj obchody boli otvorené, keď už krčmy neboli. Nohy som mal pohrýzené malými ranami, ktoré sa nezahojili dodnes (za 3 týždne).

(5. deň) O 6:00 opúšťam dediny smerom na Telgárt. Príjemný výstup na Kráľovu Hoľu (1946 m) trval niečo pod 1:20 hod. a potom pohodový beh k Andrejcovej útulni, kde som si konečne dal teplú kapustnicu na „neskorý obed“, za ktorý sa tradične neplatí. Počasie na hrebeni Nízkych Tatier nebolo nič moc: zamračené, stály vietor, mrholenie až slabý dážď, 3-4 stupne Celzia, výhľady žiadne, ale na druhej strane aspoň dosť vody v teniskách. “ Tatry milujem a je mi jedno, aké je počasie.“

Na chatu Ramža (1260 m) som vybehol až podvečer. Doplnil som si pitnú vodu a našiel miesto na spanie. Našťastie, v útulni už boli dve hry, takže oheň bol zapálený – veľmi sa mi uľavilo. Okolo pece som rýchlo prikladal všetky suché veci. Zahrial som sa, vybral som si „bežecký spacák“ (pozri časť o vybavení). Dnes večer mala byť jeho premiéra. Bola mi trochu zima, keďže tento spacák má asi 10 stupňov Celzia a ráno bolo okolo nuly. Obedoval som „ovseného kráľa“ a sušené mäso. Zaspal som.

(6. deň) Z Ramže odchádzam o 6:00. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí spali na Ráme od 10. do 11. septembra 2015, pretože som vás určite zobudil vedľa ranného balíka. Naozaj som sa snažil byť čo najtichšie. Ráno ešte pršalo. Ach tá radosť. Do Čertovice dorazím ešte pred otvorením prvých odpočívadiel. Musím ísť ďalej bez raňajok, a tak bez váhania vyrážam smerom na Ďumbier k Chate M.R. Štefánika, kde dobieham veľmi vyčerpaný. Šiesty deň na nohách a takmer 1,5 dňa bez poriadneho vareného jedla na mne zanechali stopy. Nevládzem.

Na Chate M.R. Štefánika pod Ďumbierom (1740 m) varia ako vždy veľmi dobre. Hovorím so zrelým párom. Upozorňujú ma na srnky, ktoré práve ručia, čo je celkom zrejmé z všadeprítomnej zodpovednosti. Mám zvončeky, ale niekedy ich v silnom vetre nepočujem. No a čo? Vtedy nám to jednoducho došlo. Sú 2 stupne Celzia, prší, fúka, žiadna viditeľnosť – taký normálny jesenný deň v Nízkych Tatrách. Po hrebeni utekám na útulnú Ďurkovú (1750m). Som veľmi zlomený, že to tu zabalím. Snúbenica mi volá, že je na ceste z BA smerom na Donovaly, takže o 16:00 vyzdvihnem Ďurkovú a posledných 27 km na Donovaly zvládnem za 4:30 hod. Na Donovaloch som pripravený dokončiť celý beh a ísť domov. Konečne si užijem aspoň deň voľna na regeneráciu.

(7. deň) Snúbenica sa rozhodla, že ma bude nasledujúce 3 dni sprevádzať, a tak o 6:00 ráno spoločne stúpame na Zvolen (1403 m). Po krásnom hrebeni Veľkej Fatry vybiehame až na Krížnu (1574m). Výhľady sú úžasné. Obed, s ktorým sme vôbec neboli spokojní, si dávame v predraženom bufete na Kráľovej studni (preto sem ani nedávam odkaz). Po pár kilometroch prechádzame na Kremnické vrchy, na ktoré si už dlho brúsim zuby. Nakoniec som rád, že sú za mnou. Neberte ma zle. Je to nádherný kus zeme, krásne lesy, strmé hory, sladké čučoriedky, žiadni turisti, úžasná slovenská príroda. Ale beh v nich je veľmi náročný.

Na dnešný deň som si naplánoval druhú najkratšiu vzdialenosť z celej 700-kilometrovej ultra trate. V skutočnosti sme v tento deň bežali len 53 km, ale prevýšenie nad 2600 m bolo po toľkých dňoch cítiť na nohách. Bohužiaľ, na Skalke v Kremnických vrchoch nie je mimo turistickej sezóny nič otvorené. Na horskej chate Limba sa ešte konala škola v prírode. Aj keď sme sa medzi deti samozrejme nezmestili a večeru nám nedali, lebo zjedli všetko, tak sme si aspoň oddýchli a najedli sa zo sušeného mäsa, ktoré patrilo k mojej základnej výbave. Potom už len 5 km behu a hľadanie turistického ubytovania v Krahuliach.

(8. deň) Začalo sa stmievať. Unavení po viac ako 450 km chytáme posledných pár kilometrov v hustom lese do Fačkovského sedla v Malej Fatre, keď tu zrazu vidím medvediu stopu. Jedna stopa ešte nič neznamená, som trochu šťastný a cítim sa „bližšie k prírode“. Bežíme ďalej a zrazu sú stopy všade: veľké, stredné, malé, jedna cez druhú, prekrývajú sa, teda… zrazu sa v lese asi 5 m doľava lámú konáre. Rýchlosťou blesku otáčam hlavu a vidím obrysy medveďa, ktorý kráča po štvornožkách popri ceste v hustom poraste. Vystrašili sme ho rovnako ako on nás. Medveď okamžite mizne v hustom poraste a šere nedotknutého lesa Malej Fatry. Pískame na píšťalky, udierame po sebe bežeckými palicami, nahlas sa rozprávame, ustupujeme 10 m a čakáme. Po niekoľkých minútach pokračujeme s búšiacim srdcom a zvýšenou hladinou adrenalínu, ktorá nám vydržala polovicu nasledujúceho dňa. Či sa tá zábava nikdy neskončí?

  1. deň) Recept na to, ako zvládnuť 11 km za 3 hodiny: vyraziť z Fačkovského sedla (Malofatranská 100) do obce Čičmany po daždivej noci, v hustej hmle, bez znalosti trás a s neustálym hľadaním zablúdených medveďov. Nechcel som veriť vlastným očiam, keď som na hodinkách Suunto videl ten čas. V Čičmanoch sme si kúpili neskoré raňajky a pokračovali sme po červenej značke. Nebude sa vám páčiť Strážov (1213 m), potom cez Vápeč (956 m) do Trenčianskych Teplíc. Posledných pár kilometrov dnešnej etapy sprevádzalo posilňovanie nohy mojej priateľky, ktorá potom poriadne opuchla. Bežať 6 dní bez poriadneho tréningu (Dukla – Gelnica a potom Donovaly – Tren. Teplice – polovica Slovenska) je nadľudský výkon.

(10. deň) Ďalšie dni som pokračoval sám. Čaká ma pohodová cesta cez Trenčín na hranice s Českom; teda okrem betónu v Trenčíne a obrovskej chuti naskočiť na vlak do Bratislavy. V Bielych Karpatoch sa mi vždy páčilo slovensko-české pohraničie. Je to taká „rovinka“ vo výške asi 700 m, kde to veľmi dobre beží (podobne ako na Javorníku). Okrem červenej značky smerom na Veľkú Javorinu (Lazová 100) je tu veľa chát, ktoré ponúkajú občerstvenie. Tu som sa aspoň nemusel starať o to, kde sa najesť a napiť. Moje telo pomaly ochabovalo.

(11. deň) Z Veľkej Javoriny (970 m n. m) je 18 km zjazd na Myjavu, ktorú rýchlo prejdete. Na Myjave som mal obrovskú chuť opäť naskočiť na vlak… Nakoniec som skončil v Bille, kúpil som si nejaké banány a radler a začal stúpať na kopec M.R. Štefánika (Štefánik Ultra trail 140). Nasledovalo ďalšie pivo, beh do Brezovej pod Bradlom a obed v miestnej vývarovni alias „reštaurácii“. Potom už len cez obec Dobrá voda, kde som si spomenul na legendárnu Trnavskú 100 do Smoleníc. Spanie v najlacnejšej ubytovni bola chyba: špinavé, zaprášené, nehygienické. Čím bližšie k Bratislave, tým nižšia kvalita služieb. Pri ubytovaní aspoň nad 8 eur alebo potom pod šírák. Akoby toho nebolo dosť, dnes som si urobil prvý pľuzgier, kopec zábavy… Cítil som, ako sa moje telo rozpadá čoraz viac.

(12. deň) Posledný deň. Bolesť. Len vydržať. Snažím sa sústrediť na cestu, rozptýliť myseľ, užiť si posledné chvíle (hodiny) tejto 700 km ultra trasy z Dukly do Bratislavy. Je to pre mňa ťažké, ešte ťažšie sa mi beží – najťažšie za posledných 12 „bežeckých dní“. Našťastie, na Pezinskú Babu prišiel počkať môj brat. Po obede sme sa vydali na posledných 20 kilometrov tejto ultra trate. Vo dvojici sa mi beží neporovnateľne lepšie, obyčajná ľudská komunikácia robí divy.

Cestou z Pezinskej Baby do Bratislavy poznám snáď každý meter a zrazu sme pri Bielom kríži, kde si dávam posledné trailové pivo. Do bratislavskej Rače bežím s úsmevom od ucha k uchu. Šťastný, unavený, plná zážitkov, pocitov, skúseností. Som rád, že som doma.

Niekoľko vecí, ktoré som sa naučil

Prestal som liezť plnou váhou po padnutých kmeňoch stromov. Počas mrholenia, dažďa, rannej a večernej rosy sú mimoriadne klzké a niekoľkokrát som sa nečakane pošmykol;

Nemôžem si vynachváliť bežecké palice na takúto ultra trasu. Niekoľkokrát ma zachránili pred veľmi škaredým pádom a sú jedným z dôvodov, prečo som prišiel do Bratislavy celý;

Bežecká čiapka> okuliare v prípade dlhých ultras. Keďže sa beží od rána do večera na niekoľko dní vkuse v rôznom počasí, čiapka je podľa mňa výhodnejšia kvôli väčšej funkčnosti: slnečná a dažďová clona, pokrývka hlavy v prípade zimy, obrátený klobúk chráni krk pred úpalom a čelovka lepšie drží v noci ;

Dajte svojmu telu, čo si žiada. Či už je to pivo, kofola, černohorský rezeň, alebo gumené medvedíky. Cesta hrdinov SNP sa nedá prejsť na šalátoch ani na čisto chemicko-energetických produktoch ako bežná 100 km ultra trať. Na týchto vzdialenostiach potrebujete skutočnú stravu aspoň raz denne, inak pôjde vaša výkonnosť veľmi dole;

Jedna GPS mapa v mobilnom telefóne nestačí. Ja som mal aspoň dve mapy, jednu turistickú, druhú s naklikanou GPS trasou, a v prípade ťažkostí som použil obe. Žiadna mapa nie je dokonalá a boli by ste prekvapení, aké malé trasy môžu byť na niektorých mapách vyznačené. Mať aspoň 2 zdroje informácií o ceste môže rýchlo a pohodlne vyriešiť niektoré navigačné problémy;

Vždy mám po ruke núdzovú píšťalku. Myslím si, že tím ju v prípade potreby vie použiť. Neodporúčam ju mať niekde zastrčenú. Dúfam, že ju nebudete potrebovať, ale ak sa tak stane, budete ju potrebovať „teraz a nie o chvíľu“. Premyslite si, kam ste ju dali, otvorte batoh a vytiahnite ju neviem odkiaľ… potom už bude neskoro.

Aké je to naozaj behať po celom Slovensku? Zvláštne. Na jednej strane veľmi príjemný, na druhej trochu desivý. Stále s úžasom sledujem celý ten 700-kilometrový beh. Táto výzva mi ukázala, aký silný a krehký môže byť človek. Človek sa cíti každým dňom slabší a slabší, pretože telo sa pomaly rozpadá, má čoraz menej síl a potrebuje dlhšiu prestávku, ale na druhej strane sa cíti silnejší ako kedykoľvek predtým. Je to paradox. Prečítal som si ďalšiu kapitolu v knihe sebapoznania a odporúčam aj vám, aby ste si otvorili knihu a zistili, čo skrývajú nasledujúce kapitoly ultratrailu.

Vybavenie:

(Android s nahratým itinerárom);

3x GPS mapa v mobile (turistické mapy Hiking SK, Locus Free s nahratou GPS trasou Cesty hrdinov SNP, Google offline mapy pre rýchle vyhľadanie penziónov/chát v mestách);

čelovka (+ náhradné baterky);

GPS hodinky Suunto Ambit 2 (sledovanie trasy, prejdená vzdialenosť, čas, búrkový alarm, tlak, nadmorská výška, v extrémnych prípadoch spätná navigácia, výdrž batérie GPS až 50 h);

GoPro + držiak;

mp3 prehrávač

bežecký batoh Salomon Advanced Skin S-LAB 12 (model 2013)

Bežecké topánky Salomon Sense Mantra (podrážka od dverí k trati)

bunda ultraľahká Mammut (windstopper/vodotesná)

môj špeciálny „bežecký spacák“ = SOL Escape Bivvy (ultraľahký náhradný spacák do 10 stupňov Celzia)

Lekárnička Deuter (+ priečinok zabalený v pohotovostnom papieri na oheň, zapaľovač)

bežecké palice Black Diamond

rolničky (medvede, jelene a iná divá zver, na ľudí to veľmi nefunguje…)

2x tričko (so švom pred a za ramenom, nie na vrchu ramena),

1x ultraľahké tričko s dlhým rukávom (večerná zmena)

3/4 bežeckej brány z Lidlu na 6 behov

2x bežecké ponožky Salomon

2 bežecké spodky

trailové gamaše Salomon

Čiapka Salomon

buffka

Kompresné návleky Compressport (3/4 gate + návleky tvoria 1 celistvú vrstvu)

ultraľahká brána Kalenji (večerné prestieranie)

Pláštenka na batoh 20/30 Quechua (proti mrholeniu a kvázi udržala celý batoh v suchu)

pončo plastová pláštenka (2 éčka, táto lacná pláštenka v kombinácii s kvalitnou bundou je výborným riešením proti mokrým kríkom/stromom/vysokej tráve (napr. v Nízkych Tatrách) spojeným so silným vetrom a dažďom. Ak prší, budete „suchý“ od kolien vyššie Mokré budú len kolená po kolená, všetku ostatnú povrchovú vodu z kríkov / vysokej trávy odvedie pršiplášť a bunda udrží aspoň zvyšok telesného tepla. vyzerať „neprofesionálne“, alebo ju po 2 dňoch v daždi zabalte od vysokých teplôt, alebo ešte horšie).

2x 60ml fľaša od Redbullu shot pre jonťáka a čiu

Vazelína (v Kinder vajíčku mi stačila)

toaletný papier, navlhčené vreckovky

Reflexná páska

sladké jedlo (Corny, Mila, Snickers, Horalka a pod.)

slané potraviny (sušené mäso, arašidy)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *